Chemoterapie

Nikdy nezabudnem na prvý pocit, keď sme vstúpili na detskú onkológiu. Samé holé hlavičky, lekári, sestričky...  Bol to taký zvláštny pocit, že Simonka bude podstupovať chemoterapie. Ja som bola ešte stále v takom šoku z toho, keď nám to oznámili, že som si ani neuvedomovala že Simonka má RAKOVINU...

Ako prvý zákrok Simonka podstúpila voperovanie "porth-a catch" alebo komôrka, na pravú stranu malého hrudníčka. Bola napojená priamo do tepny a dali sa robiť odbery a podávať lieky a chemo. Každý siedmy deň sa musela "prepichnúť" novou sterilnou ihlou. Simonku som nemohla kúpať, aby sa nenamočili obväzy, len od pása nadol. Bol vtedy jún a vonku bolo neskutočne krásne a my sme boli zatvorené celé týždne, pretože bolo treba dopĺňať tekutiny, vitamíny, minerály venózne po každom cykle chemoterapie. Každých 10 dní mala jednu, alebo dve, podľa protokolu.

Simonka mala veľké nechutenstvo do jedla, jediné, čo ju držalo bolo materské mliečko. Dospelí hovoria, že pri chemoterapiách necítia vôbec chute. Neustále pogrckávala aj prúdom, bolo to ťažké obdobie. Veľa spinkala, no často ju ruch nemocnice zobudil. Dostávala aj transfúzie hemoglobínu a trombocytov. Keď jej tiekol hemoglobín, tak vtedy najradšej ohrýzala hadičky, časom som musela obvinúť hadičku obväzom, aby jej tak nebila do očí. Po pár týždňoch sa však komôrka infikovala a museli ju vyoperovať. Po operácii na izbe keď sa Simonka začala hýbať, všimla som si fľak, no keď som ju odokryla, tak celý hrudník mala zaliaty krvou a stále krvácala, so slzami v očiach som bežala za lekármi, že Simonka krváca. Ihneď prišli a rýchlo tlačili pooperačnú ranu (bola asi 5cm dlhá) aby zastavili krvácanie. Stála som tam a s plačom som pozerala ako Simonku obväzujú, keď sa im podarilo zastaviť krvácanie. Veľmi som sa bála, veď ten implantát bol predtým zavedený do tepny, stratila dosť krvi. Vtedy som si myslela, že nič horšie sa asi zažiť nedá. Potom keď zaspinkala, prala som malé vecičky, ale nakoniec som ich aj tak vyhodila, aby mi nepripomínali, čo sa stalo. Tri dni na to už Simonke voperovali CVK-centrálny venózny katéter, alebo kaval. Potom už bolo všetko v poriadku, vydržal rok, až kým ho nevyoperovali.

Na to všetko, čo sa so Simonkou dialo to niesla veľmi statočne. Menili sa nám spolubývajúci, no najdlhšie sme boli na izbe s Karolínkou (ktorá už nieje medzi nami), mala 6 rokov a bola na oddelení sama bez mamy. Pamätám sa ako raz v noci prišla za mnou, že jej spadla perina z postele, aby som ju zakryla. Cítila som sa aj ako jej mama. Bola utiahnutá, málo komunikovala, bolo cítiť, že nemá mamu pri sebe. Bolo mi jej veľmi ľúto, aj som si poplakala... Simonka už medzitým ako brala chemoterapie bola staršia o 4 mesiace, v  jej veku (10 mesiacov) sa deti už pomaly učia chodiť. No Simonka stála na váhe už od začiatku, dokonca chudla. Bola slabunká a na tie nožičky sa nevládala postaviť. Podstupovala náročné vyšetrenia, kde mala narkózu aj dvakrát za deň, to znamená, že celý deň bola bez jedla. Dôležité bolo ale to, že nádor zo svojich 8cm sa zmenšoval a zmenšoval až tam ostali len malé čiastočky, kalcifikáty. Zobrazovacie vyšetrenia ukázali, že aj metastázy z kostnej drene sú preč. Ako zázrakom sa Simonka vyliečila napriek tomu, že lekári jej dávali menej ako 20% šancu, pretože nádor bol v poslednom IV. štádiu s metastázami.  Ale predsa sa postavila na nohy, sama od seba a to jej práve tiekla ďalšia dávka chemoterapie. Za tie 4 mesiace sme boli doma asi trikrát, aj to len na víkend.

Po ukončení chemoterapií nás poslali domov s tým, že nás budú volať, keď sa uvolní izba na transplantačnom oddelení. Mala neustále kaval a doma som sa musela o prebaľovanie kavalu starať ja. Všetko muselo byť sterilné a keďže ho mala na ľavo dolu, tam kde končia rebrá, nemohla sa ešte stále kúpať, len opatrne umývať. Ocino ochotne pomáhal a to tak, že Simonke držal ručičky, aby si nechytila odbalený kaval, bola veľmi pohyblivá a neobležala by. Doma sa Simonka trochu pozbierala, pribrala skoro kilo, čo bol úspech. Začala chodiť v chodítku, sama ešte nestála. Na odbery krvi sme chodili u nás v Martine každý týždeň, pretože museli sledovať krvný obraz. Dostala som zoznam vecí, ktoré bolo treba pri hospitalizovaní na transplantačnom oddelení zaobstarať. Všetko nové balenia plienok, krémov, oblečenie čisté, bez potlače, papučky nové, teplomer rýchlobežku ten bol drahší.

Všetko sme postupne pokúpili a čakali sme na telefonát...